o klamaní a sklamaní.

Autor: Ľubomír Zúbek | 11.3.2014 o 17:57 | (upravené 11.3.2014 o 18:15) Karma článku: 3,93 | Prečítané:  380x

„Ľubo, ten chlap ma tak strašne sklamal a oklamal, že už mu asi nikdy nebudem veriť", povedala mi pomerne nedávno jedna moja priateľka. Zamyslel som nad jej slovami a nad tým, čo vlastne znamenajú a aké emócie prinášajú vo vnútrach zainteresovaných ľudí. Dosť často sa totiž aj mne stáva, že som na javisku života konfrontovaný  prejavmi takého konania, ktoré mi prináša sklamanie, alebo bývam rovno oklamaný. Slová sklamanie a klamanie sú si veľmi blízke, ale nie s úplne rovnakým významom, a dokonca ani nie s podobným.  

SKLAMANIE. Emócia, ktorá v nás vznikne, keď naše očakávanie (môže byť úplne nereálne, alebo príliš vysoké a prehnané), splnenie ktorého je závislé od nášho konania, alebo od konania iných, prípadne od situácie a okolia, nie je naplnené. Zdrojom sklamania môžeme byť my sami, najčastejšie, keď si dáme nejaký záväzok, ktorý následne (nie okamžite) nesplníme. U mňa to najčastejšie býva záväzok, že prestanem fajčiť. Vydržím možno pár dní, raz dokonca 2 týždne a potom začnem opäť. Mám pocit sklamania sám so seba, ale čo je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že nestrácam VIERU, že „raz" sa mi to určite podarí. Ďalším zdrojom sklamania je konanie druhých ľud do ktorých sme vložili našu dôveru a verili sme im. Za dobrý príklad považujem našu biatlonistku Kuzminovú, keď po zisku zlatej v Soči, každý Slovák očakával „minimálne" ďalšiu zlatú a on si „dovolila" len štvrté miesto. Áno, priznávam si, že v kútiku duše som zacítil sklamanie, ale uvedomil som si, že moje očakávanie bolo úplne prehnané a aj štvrté miesto je nádherné. VIERU v Kuzminovú som nestratil. Vyrovnal som sa s tým sklamaním veľmi elegantne. V osobnom živote nám sklamanie prináša nesplnenie sľubov a záväzkov, ktoré nám dali druhí, nám blízki ľudia, pretože na základe ich sľubov sme si vytvorili nejaké očakávania a tie neboli naplnené. Dobrým príkladom je závislosť, napríklad alkoholizmus. Človek na ktorom nám záleží nám svätosväte sľúbil (veríme, že úprimne), že už nebude piť, a on sa snaží, pár dní, týždňov a mesiacov a odrazu, keď sa všetko javilo dobre urobí recidívu. Čo sa stane? Človek, ktorý mu veril sa cíti byť sklamaný, nahnevaný a smutný lebo mu veril, človek, ktorý sklamal, sa sám cíti byť sklamaný a deprimovaný, že sklamal aj toho druhého, ktorému dal sľub. Vyzerá to riadne domotane. Čo teda v takom prípade robiť? Ak ja, osoba, ktorej očakávanie nebolo naplnené, úprimne VERÍM, že ten druhý sa snažil zo všetkých síl, ale mu to nevyšlo (ako mne s tým fajčením) nemal by som mať problém sa s tým vyrovnať, nestratiť vieru a dôveru. Zdroju sklamania to určite pomôže sa lepšie vyrovnať so svojím pokleskom, lebo on trpí viac ako ja, osoba, ktorá sa sklamala vďaka jeho konaniu. Eventuálne môžem prehodnotiť svoje očakávanie smerom k zdroju sklamania, zaujať iný postoj, ponúknuť pomoc, radu, čokoľvek v závislosti na tom, ako mi veľmi záleží na tej osobe.

SKLAMANIE veľmi blízko súvisí s KLAMANÍM a je medzi nimi spojitosť. Ako som popísal v závere prvej časti, stretávam sa s prípadmi, keď sa SKLAMANIE mení na pocit, že som bol OKLAMANÝ. Ide hlavne o prípady, keď je moja dôvera permanentne a dlhodobo  vystavovaná sklamaniu, až nadobudnem pocit, že som KLAMANÝ a to úmyselne, čo zo srdca nenávidím.

Najskôr sa dohodnime, že OKLAMAŤ samého seba je nemožné (minimálne u psychicky ako tak zdravých jedincov).  KLAMAŤ je vedome hovoriť nepravdu. A tu je ten podstatný rozdiel, sklamanie nás nepripravuje o VIERU, naopak LOŽ áno. Pocit sklamania takmer nikdy nebýva spôsobený úmyselne, ale byť oklamaný je pocit, ktorý nám spôsobil niekto úmyselne s cieľom nás pomýliť, uveriť niečomu, čo možno neexistuje, alebo sa nikdy nestalo. Vráťme sa k A. Kuzminovej. Ako by sme sa cítili, ak by nakoniec získala ďalšie zlato, ale to len vďaka dopingu. Jednoznačne OKLAMANÍ. Stratili by sme VIERU. Cítili by sme „spravodlivý" hnev a radšej by sme si želali, aby skončila na poslednom mieste, ako to, že nás všetkých podviedla. Tak presne. Je však možné opäť veriť tomu, kto nás oklamal? Určite áno, ale odkazujem všetkým, ktorí sa o to budú v mojom prípade snažiť sa oklamať ma a potom získať si moju dôveru, som schopný odpúšťať, uveriť a dať šancu. Upozorňujem však, že po takýchto činoch zostáva niekde hlboko v srdci ukryté zrnko nedôvery a pochybností, a to či vyklíči, alebo nie,  je v rukách toho kto ma už raz OKLAMAL.

Ako to vlastne teda je? Za pocit SKLAMANIA si môžeme sami a to vďaka našim očakávaniam, ktoré máme od seba, od iných a od okolia. Za pocit, že sa cítime OKLAMANÍ však môžu ľudia v našom okolí, lebo oni sa rozhodujú či nám budú klamať, alebo budú vravieť pravdu. A tu už musíme veľmi citlivo pracovať s niečím, čo voláme VIERA.

Na záver len toľko. Je lepšie počuť PRAVDU, ktorá bolí len chvíľku, ako byť oklamaný, lebo to bolí dlho, často po celý život.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?